Vážení hostia, vážení páni, vážené dámy, milí rodáci a spoluobčania!

Kolískou každého človeka je jeho rodný kraj, miesto kde sa narodil, prežil svoje detstvo, kde sa rodili jeho plány a sny do budúcnosti. Je to miesto, kde sa s láskou vracia, skúma a hodnotí premeny, ktoré vznikli z tvorivej práce predchádzajúcich generácií i terajších súčasníkov. Preto som veľmi rád, že ste prijali pozvanie na náš“ Deň obce Vydrník“. Túto akciu sme sa spoločnej s Kultúrnou komisiou rozhodli obnoviť po 2 rokoch a nadviazať tak na už zabehnutú a občanmi obľúbenú akciu. Tento deň je pre nás aj možnosťou zaspomínať si na našu históriu.

Vydrník – malá čiastka zeme, ktorú Pán Boh tiež pripravil ľuďom, aby ju pretvárali, obrábali a zveľaďovali . S veľkým potešením, dnes, spolu s Vami, na tomto mieste, si chcem pri príležitosti 725. výročia 1. písomnej zmienky o obci Vydrník pripomenúť jej dávnu históriu. Na začiatku našich osláv sme poďakovali Pánu Bohu, tu – neďaleko v krásnom kostole sv. Šimona a Júdu. Dnešný deň vnímam spolu s Vami aj ako vzácnu možnosť pripomenúť si dejiny našej obce, na ktoré môžeme byť právom hrdí, na chvíľu sa pozastaviť a spätne si premietnuť významné udalosti, ktoré nejakým spôsobom zasiahli do našich životov aj do životov našich predkov.

Prvá zmienka o našej obci pochádza z 19.júna 1294 a spomína sa v listine spišského prepošta Jakuba. Spomína sa pod názvom Wydernik a je spojená s históriou Spišského opátstva. Po zániku Spišského opátstva sa obec v rokoch 1530-1696 dostala do zálohu mesta Levoča. Obyvateľstvo sa tu živilo poľnohospodárstvom a povozníctvom. V roku 1840 zriadilo biskupstvo na bývalom Leškovom gazdovstve (Leškovec) vo Vydrníku vaňové kúpele s hostincom. Na gazdovstve sa nachádzalo silné žriedlo minerálno-železitej vody. Kúpele pozostávali z jednoduchého domu, vpredu s hostincom, vzadu s vaňovými boxami . Vedľa bola ubytovňa s altánkom a kolkárňou. Vaňové boxy boli napájané zo žriedla drevenými rúrami a rozvod ručným čerpadlom. Kúpele zanikli v prvej polovici 20. storočia. Veľký vplyv na rozvoj obce malo dobudovanie železnice v roku 1871. Pri stanici vybudovala v rokoch 1926-1929 firma Lichtensten&Wilczek pílu. Železnica a píla zamestnávala donedávna podstatnú časť obyvateľov obce. Dominantou obce je klasicistický kostol sv. Šimona a Júdu z roku 1801 postavený na mieste gotického kostola z roku 1398. Naša obec, ako všetci vieme, má aj veľké kultúrne tradície, často sa tu hrávali miestne ochotnícke divadlá, bol tu dobrovoľný požiarnicky oddiel, hrávali sa futbalové zápasy a je tu tradícia aj v cirkevnom speve, obec je známa aj silnou skautskou základňou.

V rokoch 1974 – 1976 sa v obci postavila budova Obecného úradu s miestnosťami lekára a pošty, nová priestranná škola, ktorú otvorili 04.09.1981. Taktiež budova Jednoty a to všetko dokázali naši predkovia vybudovať svojpomocne vlastnými silami. Naši predchodcovia sa taktiež zaslúžili o to, aby sme tu mali životne dôležité veci ako kanalizáciu, plyn či vodovod. Hlbokú tradíciu a zásluhu na smerovaní našej obce má aj miestne Urbárske spoločenstvo. V dnešných časoch nechceme poľavovať v tejto tvrdej práci našich predchodcov a taktiež sa snažíme utvoriť lepší a krajší Vydrník pre budúce generácie. V poslednej dobe sme nadviazali na tradície našich predkov a pomaly oživujeme dobrovoľný hasičský zbor, taktiež je tu už roky zabehnutý hokejový klub HK Vydrník, a o aktivitách nášho skautského oddielu by som mohol hovoriť hodiny.

Ako vidieť z už spomínanej histórie vždy bolo a vždy bude osud obce závisieť na ľuďoch! Len na nás, záleží, aký si tu vybudujeme život, vzťahy, okolité prostredie, ako si to všetko budeme zveľaďovať a chrániť. Kultúrny a spoločenský život je závislý na našej ochote prekonať pohodlie robiť pre ľudí a medzi ľudí hlavne ísť! Svojim osobným príkladom by sme mali k týmto hodnotám viesť svoje deti a vnukov, aby sa nestalo, že o pár rokov budeme žiť už len vedľa seba a nie spolu! Tak ako skromnosť a usilovná práca Vašich starých a prastarých rodičov pomohli vytvoriť a udržať život v obci, rozvíjať a zveľadiť ho je teraz v našich rukách. Milí spoluobčania, verím, že ste za posledné roky tiež ocenili mnohé kroky vedenia našej obce. Prejaviť spolupatričnosť k miestu, kde sme sa narodili alebo kde dlhodobo žijeme, miestu kde budú vyrastať naše deti by malo byť samozrejmosť. A preto som sa aj ja pomerne novozvolený starosta tejto krásnej obce rozhodol prejaviť svoju úctu a obdiv ľuďom ktorí tu žijú alebo žili a pre našu obec urobili mnoho, bolo pre nás ťažké vybrať iba troch ľudí ktorým ako starosta udelím cenu „ Starostu obce „ ale po dôkladnom zvážení sme sa rozhodli pre : Štefana Rečičára – In memoriam, Petra Slobodníka a Ing. Milana Budzáka.

Štefan Rečičár: Kňaz rehoľnej spoločnosti sv. Vincenta. Jeho rozhodnutie slúžiť Pánovi v čase totalitného režimu ho stálo veľa síl, Štefanove črty: kamarátskosť, sviežosť mysle, oddanosť Bohu a pevnosť rozhodnutia vykročiť na cestu kňazstva mu dodávali odvahu a silu kráčať ďalej a nebáť sa. Bol oddaným ctiteľom levočskej Panny Márie, kde na základe osobitného štátneho súhlasu vypomáhal pri spovedaní aj mohol slúžiť sväté omše.
Po jednej homílií v roku 1987 ho začala štátna bezpečnosť prenasledovať a vypočúvať .Po smrti otca v roku 1989 sa jeho zdravotný stav prudko zhoršil a 10.6.1989 v košickej nemocnici zomrel. Spolu so slovami Mons. Andreja Imricha, Štefanovi Rečičárovi patrí vďaka za to, že dobre spolupracoval s Božou milosťou a cez kríž sa pre nás stal vzácnym človekom. Po celý kňazský život ho charakterizovala istá spiritualita vo všetkých jeho prejavoch, horlivosť, láska k Bohu, cirkvi i jemu zverenému Božiemu ľudu. Zomrel mladý, 34-ročný, po deviatich rokoch kňazstva.

Peter Slobodník: V roku 1990 kedy zákon o obecnom zriadení zriadil funkciu „starosta obce“ Peter Slobodník ju v našej obci vykonával až do 12/2018.S nástupom do funkcie si začal uvedomovať zodpovednosť za rozvoj a občiansku vybavenosť obce .
Prvou investíciou bola obecná kanalizácia s jednou čističkou odpadových vôd na stanici, hneď nasledovala plynofikácia celej obce. Po r. 2000 prechádzala na obce výkon štátnej správy na úsekoch školstva, životného prostredia, stavebníctva, sociálnych služieb a iné. Napriek pribúdajúcim zodpovednostiam postavil Dom smútku, obecný vodovod s druhou časťou kanalizácie a druhou čističkou odpadových vôd. Vyreguloval celý vodný tok v obci aj v rómskej osade. Odkúpil podlažie COOP Jednoty a začal rekonštruovať spoločenské priestory pre potreby občanov, rozšírila sa kanalizácia na stanici a v osade, zrekonštruovala sa časť miestnych komunikácií.
Obnovila sa budova OcÚ a MŠ. Ako zástupca obce finančne podporoval opravu kostola a výstavbu fary. Okrem investičných projektov riadil činnosť obecného úradu, zapájal naších spoluobčanov do projektov úradu práce, či to boli verejnoprospešné práce, aktivačná činnosť, malé obecne služby. Poskytoval pre svojich občanov príležitosť zamestnať sa v obci a pre obec. Zriadil rozpočtovú organizáciu, základnú školu s materskou školou, ktorú navštevuje približne 110, dnes, iba rómskych žiakov. Život ľudí v obci sa počas jeho starostovania zlepšil a dostal na inú úroveň, starosta v obci každého poznal. Za to, že sa významnou mierou zaslúžil o rozvoj obce Vydrník počas výkonu funkcie ako prvého starostu obce, sme sa ho rozhodli oceniť „ Cenou starostu obce Vydrník“

Ing. Milan Budzák: Narodil sa 5. augusta 1944 v malebnej obci Jezersko v Zamagurí, kde prežil aj svoje detstvo. Vo svojich štrnástich rokoch, ako najstarší zo siedmich súrodencov začal svoju kariéru ako učeň v obchode, v mestečku Spišská Stará Ves.
Po absolvovaní základnej vojenskej služby nastúpil na ústredie podniku Jednota, ako kontrolór predajní. Vo svojom zamestnaní sa zoznámil so svojou manželkou Máriou a od svadby je jeho život spätý s jej rodiskom – Vydrníkom. V zamestnaní postupne prešiel niekoľkými funkciami a následne bol menovaný do funkcie riaditeľa štátneho podniku. Vo veku 65 rokov vydal prvú zbierku básní, s názvom „Srdce gorala“ napriek tomu, že dovtedy sa takejto činnosti nevenoval. Jeho obľúbeným básnikom bol a je doposiaľ Milan Rúfus. Keď sa dozvedel, že veľký majster zomrel, oči mu zaliali slzy. Znova si prečítal jeho zbierku Modlitbičky a zrazu prišla múza. Posadil sa k počítaču a začal písať prvú básničku.
Odvtedy vytvoril veľké množstvo poézie, no venuje sa aj próze. Vydal pre svojich čitateľov už 15 publikácií.Za svoju literárnu tvorbu bol predstavenstvom Spolku slovenských spisovateľov dňa 26. januára 2018 v Bratislave prijatý za člena Spolku slovenských spisovateľov.

Na záver mi dovoľte zaželať Vám nielen krásny deň, ktorý sme pre Vás dnes pripravili, ale aj príjemný, šťastný a pokojom naplnený život. Nech obec Vydrník je skutočným domovom a miestom pre naplnenie Vašich snov.

Tlač